Moto: Slepý je ten, kdo v horách vidí len skaly a v mori len vodu
– Alexander Luczy.

Je pomaly koniec augusta 2020. Volám Tónovi. „Za dva týždne bežím Psotkov memoriál, podme vyliezť niečo v Tatrách, veď padli už prvé letné snehy.“ Pýta sa, čo chceš liezť? Odpovedám, Tilleho-Zlatníkovu hranu na Východný železný štít-bol som tam v zime v sedle na skialpoch. „ Dobre,hovorí Tóno“ beriem auto pozajtra som ráno o piatej, u teba, priprav si bicykel. „Načo, pýtam sa? Na Popradské  z parkoviska výjdeme na bicykloch .Hovorím, mám len obyčajný bicykel s jedným dobrým prehadzovačom ,zlými brzdami a slabé nohy.       Ráno v sobotu o piatej nakladám starý bicykel do Tónovho PIccapu. Zo zástavky Popradské pleso  tlačím 2/3 cesty bicykel pešo hore.   Tóno ma čaká pred Popradským s pivkom. Zamykáme spoločne bicykle a kráčame do Zlomísk.   

Je krásny slnečný deň .Prechádzame popri Ľadovom plese a dalej stúpame pod západnú stenu Železného, kde sa prezúvame do lezečiek. Wibramy a jeden batoch nechávame pod stenou. Ďalej,len v lezečkách  stúpame do sedla. V pamäti sa mi vybavujú spomienky ako sme  asi pred 20-timi rokmi liezli s priateľom Marošom krásne platne Kývala – Zeitler na Železný.      Niektoré spomienky Vám ostanú v pamäti až do smrti a tak v duchu spomínam. V 4-tej dĺžke platní od štandu sa má zostúpiť doľava, šikmo dole k piatemu štandu. Nepáčilo sa mi to aj keď zostup vyzeral  ľahký. Začal som traverzovať vodorovne doľava po minichytochk 6-stemu štandu v najťažšom mieste som si dal FIFI háčik a nejako som sa doplazil  spotený priamo k 6-temu štandu.  Maroš lezúci za mnou v traverze doľava mi kričí“ Jaro ako to prešiel??“ Odpovedal som mu „Nevedel som sa už vrátiť“.

V sedle Železnej brány som už v realite. Začínam liezť prvú  dĺžku . Doberiem Tóna, ktorý lezie asi najťažšiu dĺžku poza odklonený obrovský balvan, ktorý by po odštiepení padol už do Bielovodskej doliny. Tóno zakladá frend a lezie ďalej. Našťastie blok ostal na svojom mieste. V tom mi zvoní mobil. Potešil som sa –je tu signál.Vyberiem a zapnem mobil- ozvali sa mi však Poliaci- vypínam a doliezam na štand.

Po tretej ľanovej dĺžke sme pri krásnom  nerezovom nite a ešte krajšej spleti zviazaných slučiek. Najviac sa mi však páči stará hrubá hrdzavá, kovaná skoba obrátená očkom nahor. Vytŕčam ruku a fotím spoločnú snímku našich tvárí a celú spleť istení na štande.   Asi V Štvrtej dĺžke sme sa napojili na hrebeni na Kývalu –Zeitlera. Po 4-kovom hrebeni lezieme asi dve ľanové dĺžky. Nachádzam zĽanovacu slučku založenú za skalný blok,verímjej. Zľaňujeme do nepríjemného žlabu ,ktorý oddeluje Železný štít a Popradský ľadový štít.    Popod juhozapadnú stenu Železného štítu suťou traverzujeme k nášmu druhému batohu. Znova fotím všetko dookola. Zlobivú ,Lúčne sedlo Končistú a nadherné trblietajúce sa Ľadové pleso v 1925 metroch. Tóno beží dole Zlomiskami na Popradské-pleso  asi objednať pivo a odomknúť naše bicykle. Ja fotím „Našu horu“ a potomnádhernú živú kyticu kvetov na výtoku z Ľadového plesa. Otáčam sa s fotoaparátom do Rumanovej doliny, na Tupú ,ktorú sme v zime liezli vidím ju v podvečernom zapadajúcom slnku.       Bicyke sú odomknuté , pivko z bufetu ma už čaká, dokonca mi Tóno dofúkal aj kolesá a pokúsil sa nastaviť moje biedne brzdy.    Sadám na bicykel a cítim ako na mňa sadá únava dnešných 12 hodín.  Dole na parkovisku áut ma čaká Tóno a naštartovaný Piccap, nakladám bicykel a odchádzame.   Vždy po dobrej túre ideme starou cestou cez Podbanské aby som bol bližšie k horám. 

Jaroslav Mikuštiak – Tatrín Ružomberok.

Nestrate svoje sny,keď stratíte svoje sny,stratíte aj svoj život život.
Doug Scott –horolezec z Everestu.