Štyristo kilometrov pešo cez Island od Grónskeho mora po
Atlantický oceán

Prednášateľ absolvoval pešo slovenský sóloprvoprechod bez akejkoľvek
podpory od severného pobrežia pri meste Akureyri po južné pobrežie za
dedinkou Skógar. Island nie je iba ľadovou krajinou. Na väčšine
pobrežia sa udržuje zelený pás s efektívnym poľnohospodárstvom.
Vnútrozemie tvoria náhorné plošiny, pokryté najmä tmavým sopečným
pieskom. Pripomína potulky po mesiaci. Európa vrátane európskej časti
Ruska nepozná takú rozsiahlu oblasť, na ktorej nebýva človek. S
výnimkou zatúlaných vtákov tu niet temer ani inej živej duše. Terrou
incognita výnimočne kráča pešiak, trošku častejšie ju brázdi horský
cyklista a o čosi viac pohodlní mototuristi na silných džípoch.
Prechod mesačnou krajinou nie je idylkou. Človek tu ľahko siahne na
vlastné dno. Za tri týždne vykukne slnko spolu iba na niekoľko hodín.
Premočené veci sa dajú usušiť iba na vlastnom tele počas pohybu. Každý
deň padá chladný dážď – nie zhora, ale zboku, nakoľko neustále zavíja
vietor. Postaviť a zložiť stan tu v neveľkej výške býva neraz rovnako
ťažkým orieškom ako pri nečase vo veľhorách.

Záver pochodu dlhého štyristo kilometrov sa stal odmenou za krásny
drinu. V údolí Thórsmörk rastú prvé stromy a pohybujú sa prví turisti.
Zo zeme vystupuje para, vytekajú horúce pramene. Pôvodný fádny tmavý
povrch získava širokú paletu farieb. Posledné tri dni pochodu
pripomínajú malú Kamčatku.

Prednáška porovnáva švédske skúsenosti s pôsobením na podobnej
zemepisnej šírke v Nórsku, na Islande, Kolskom polostrove a Urale.