Celkovo hlasov: 5
Návštevnosť:
   
|
MARTIN GABLÍK - Annapurna 2004
(Keď hora zavrie svoju náruč)
Neviem prečo, ale odvtedy, ako som čítal knihu „Annapurna“ o francúzskom prvovýstupe na prvú osemtisícovku, som túto horu podvedome pomenoval „Anička spurná“. Netušil som, že raz sa pokúsim vystúpiť na jej vrchol. V roku 1950 sa francúzskym horolezcom podarilo vystúpiť na jej vrchol zo severu. V roku 1970 anglický horolezecký tím pod vedením Chrisa Boningtona zdolal južnú stenu Annapurny prelezením ťažkého piliera, kde skalné lezenie začína vo výške od 7000 m. Táto cesta započala novú éru lezenia osemtisícových vrcholov v Himalájách a dodnes je pokladaná za veľmi ťažkú cestu.
My sme sa pod južnú stenu vybrali koncom marca tohoto roku. Keďže Piotrovi Pustelníkovi - poľskému horolezcovi - chýba k zdolaniu všetkých štrnástich osemtisícoviek ešte Annapurna (8091m) a Broad Peak (8047m), vybral si Annapurnu a na túto expedíciu pozval Vlada Štrbu z Holíča, Petra Hámora z Popradu a mňa zo Zvolena.
Dôvodom výberu boningtonovej cesty bola skutočnosť, že v jeseni roku 2003 vyliezla talianska expedícia do výšky 7500m a potiaľ aj natiahli fixné laná. Predpoklad bol, že budeme môcť využiť väčšinu zavesených lán. Pre istotu sme sponzorsky získali 1000 m statických lán zo Žilmontu, a.s. Žilina. Tesne pred odchodom sme zistili, že budeme pod južnou stenou jediná expedícia, čo budovanie výstupovej trasy podstatne sťaží a bude mať vplyv na rýchlosť postupu. Do odchodu každý z nás musel vyplatiť 7000 USD. Vďaka sponzorom, ktorí ma podporovali aj pri predchádzajúcich expedíciách, som väčšinu potrebných peňazí zabezpečil. Zas sa to neobišlo bez kamarátskej pomoci a ľudí, ktorí horám fandia. Keďže pracujem vo Zvolenskej teplárenskej a.s. Zvolen, ako jediný zástupca bývalého investičného oddelenia PR SSE š.p. Žilina, musel som svoj odlet posunúť o týždeň neskôr, aby som zabezpečil chod bezproblémového plnenia investičného plánu.
Vo Varšave som sa stretol s Pavlom Jozefowičom - perfektný chalan. Ostatní členovia expedície boli už týždeň v Nepále. Na letisku ma colník nechcel pri pasovej kontrole pustiť, lebo môj príručný „batôščok“ vážil 24 kg. Limit je 10 kg. Nakoniec som sa musel rozlúčiť so syrmi zo Zvolenskej mliekárne a inými potrebnými vecami, ktoré som na expedíciu potreboval. Ostalo mi len heslo: „Čo nemáš, to nepotrebuješ“.
Do Káthmandu sme prileteli s medzipristátím v Arabských emirátoch bez problémov. Problémy začali pri stretnutí s pracovníkmi servisnej agentúry „Asian Treeking“. Oznámili nám, že celonárodný štrajk už začal, a že všetky obchody a cesty sú zatvorené. Do mesta Pokhara nepôjdeme dnes autom, ale poletíme zajtra ráno lietadlom. Let si musíme zaplatiť zo svojho. Činilo to 85 USD. V meste sa nám podarilo akurát niečo zjesť a vymeniť doláre za rupie, v kurze 1 dolár - 70 rupií. V prepočte mi vyšlo, že jedna koruna má hodnotu dvoch rupií.
Večerné Káthmandu v časti Thamel je typické malými obchodíkmi, davom ľudí, pouličných predavačov, krčmičiek a správnym orientálnym duchom. Teraz boli uličky tmavé bez ľudí. Sem tam drožka, alebo cyklista. Pusté mesto. Na letisku sme museli podplatiť pracovníkov vnútroštátneho letiska, aby sme neplatili za nadváhu. Po prílete do Pokhary sme sa stretli s našim pomocníkom kuchára „Dánom“. Usmievavý Nepálec, ktorý nám oznámil, že taxíky má zabezpečené, ale za odvezenie pýtajú 4000 rupií. Začalo handlovanie. Pod hory to bolo niečo cez 15 km. Nakoniec nás odviezli za 2500 rupií. Aj na štrajku sa dá zarobiť. Príčinou celonárodného štrajku bol vyhlásený odpor proti vyčíňaniu maoistických skupín pôsobiacich v celom Nepále. Vzájomné boje s vládnymi jednotkami, vyvražďovanie civilných obyvateľov si vyžiadalo niekoľko tisíc mŕtvych. Aj nám hrozilo nebezpečie stretnutia s maoistami, ktoré končí orabovaním expedície. Z tohoto dôvodu sme sa dohodli, že pôjdeme čo najrýchlejšie. Cesta údolím nám trvala 4 dni.
V základnom tábore už všetko prebiehalo v typickom táborovom ruchu. Prebaľovanie vecí a triedenie na denné vynášky. Tu sme zistili, že sme prišli len o deň neskôr, ako hlavná skupina, ktorá mala väčšie problémy.
Annapurna a jej južná stena je prekrásna, skalno - ľadová bariéra do tvaru podkovy. Tento amfiteáter nazvali „Sanktuáry“. Samotný hlavný vrchol je skoro v zákryte za vrcholmi hlavného hrebeňa, a tak vizuálne sa zdá, že on nie je najvyšší. Základný tábor sme postavili vo výške 4150m a vrchol Annapurny má 8091m. Skoro 4000 m steny, ktorú chceme preliezť. Bonington vo svojej knihe píše, že stena nemá slabinu. Je to pravda, a nám neostáva iné len sa pustiť do roboty. Boli sme pod južnou stenou sami. Ôsmi horolezci a dvaja nosiči, ktorí boli ochotní nosiť náklady do prvého tábora vo výške 6000 m. Bol som prekvapený a trochu aj rád, že kuchárom expedície je Kalu, ktorý nám varil aj pod Makalu v roku 2002. Už to nebol Kalu, ktorý nám praženicu ocukril, ale perfektný kuchár Kalu, ktorý sa prekonával v kuchárskom umení. Dobrý kuchár - polovica úspechu expedície. Škoda len, že nám nevaril aj vo výškových táboroch. Tam sme si varili sami a výsledok varenia nebol vždy najjedlejší. Hlad je hlad a jesť sa musí, aj keď do jedenia vo výškach veľa chuti nie je. Žalúdok sa prieči. Po každom súste sa žalúdok zdvihne a váha „vrátiť, alebo prijať“. To všetko moje telo pozná a je s tým zmierené. Viem, že na konci expedície sa nocami budem zobúdzať na neznesiteľné kŕče a bolesti v žalúdku, ktoré mi spôsobí glutaman sodný v dehydrovaných potravinách, ale cez to všetko mám oči upreté na stenu, a celé telo a duch vraví: „Poďme, skúsme to!“
Ráno skôr než odslúžime budhistickú omšu „Pudžu“ sa idem pozrieť z hrany morény na Annapurnu a zisťujem, že treba v prvej časti prejsť spodný suťový ľadovec asi 3 hodiny, potom naliezť do stredného ľadovca vytekajúceho z bočnej steny. Prebojovať sa spleťou puklín a serakov (ľadových blokov) vysokých ako rodinný dom. A po strmej úboči doraziť do „ABC“ - predsunutého základného tábora vo výške 5000 m. Celkový čas výstupu 8 hodín. Prvé dni kmitáme a nosíme náklady do ABC kde postupne nocujeme a zvykáme si na výšku. Po pár dňoch Sergej Bogomolov, ktorý má už zlezených dvanásť osemtisícoviek a Peter Hámor z Popradu, ktorý stál v roku 1998 s použitím umelého kyslíka na Evereste, nastupujú do horného ľadovca a fixujú cestu. Počasie je menlivé, ráno je nádherne jasno a pred obedom sa zamračí. Hmla, viditeľnosť na pár metrov, sneženie, vietor. V takom počasí sa cesta medzi puklinami ťažko hľadá. Postupne sa vo fixovaní striedame všetci. Zisťujem, že sme odbočili hlboko do ľadovca. Pri návrate vytyčujem novú trasu cez serakovu stenu vysokú snáď 60 metrov. Je to badateľná rampa, ktorou by sme sa mohli dostať vyššie v smere nášho výstupu. Na druhý deň sa vraciame k serakovej stene a zisťujeme, že rampa je leziteľná a pri jej fixovaní sme objavili starú bambusovú tyčku s vlajkou z minulého roku. Po fixoch, ktoré mali natiahnuť taliani ani stopy. Konečne sme porazili horný ľadovec. Hľadaním cesty sme stratili aspoň 3 až 5 dní. Škoda!
Vyššie je línia jasná len treba kľučkovať medzi puklinami a dať pozor na padajúce kamene z bočnej steny. Čo krok, to riziko. Sme však v opojení výstupu a šteklí nás pocit šťastia objaviteľov. Prekonáme a fixujeme pilier vedúci k prvému táboru. Prudké zhoršenie počasia nás na pár dní vrátilo do základného tábora. Dávame sa do poriadku . Ohromným luxusom je „hot - shower“. Nádoba 5 litrov horúcej vody s ružicou. Treba nádobu natlakovať, a - ako keď postrekuješ stromy, sa pokropiť vodou a zmyť zo seba všetko, čo bráni telu nadýchnuť sa. Po kúpeli sme ako noví ľudia, plní elánu, naštopaní Kaluovou kuchyňou a pripravení znovu sa popasovať s prekážkami steny. Ťažko naložení sa vraciame na koniec fixných lán. Do prvého tábora je ešte ďaleko. Z predsunutého tábora odchádzame za tmy. Treba využiť doobedňajšie počasie. Keď sa poobede zamračí, nevidno viac ako na pár metrov a nedá sa v takom „mlieku“ orientovať. Čelové lampy blikajú a my drkoceme zubami. Prsty na nohách som si už zvykol necítiť. Skôr než začne svietiť slnko je mráz najsilnejší. Spaľuje pľúca a kráti krok. Jedinou výhodou sú na kosť premrznuté snehovo - ľadové mosty cez pukliny, ktoré dávajú akú takú istotu, že sa nepreboria. Laná sú vmrznuté do snehu a ľadu. Je to drina vytrhávať ich z ľadového zovretia. Pred obedom sme na konci fixov. Všade veľa snehu pripraveného zrútiť sa dole údolím. Pred nami sú ešte tri strmé žľaby. Nosiči čakajú. Boja sa vstúpiť do lavínových žľabov. Beriem lano a snehové skoby. Snehu je do pása a z horných partií padajú prachové lavíny. Lepšie je nehľadieť hore. Strhávam sa z úmorného brodenia vždy, keď sa z hory pustí veľká lavína. Padajú od nás viac vpravo, ale ich dunenie a záchvevy môžu dať do pohybu aj snehovú masu nado mnou. Asi po 50 metroch, hlboko zakopávam snehovú skobu a naťahujem fixné lano. Prebrodil som dva žľaby a v treťom som s poslednými metrami lana dosiahol skalnú stienku. Podarilo sa mi bezpečne ukotviť lano. Posledných strmých 50 m lezieme voľne. Zajtra to dofixujeme. I tábor bol celý zasypaný snehom a po odkopaní bolo treba stany rozobrať, opraviť a znovu postaviť. Tábor je na bezpečnom mieste, v sedielku bočného rebra. Treba prenocovať a vrátiť sa pre ďalší materiál do vyšších táborov. Nad sedlom je terén nejasný a tak špekulujeme kadiaľ to bude relatívne najbezpečnejšie a najschodnejšie. Prvý deň som šiel na prieskum a fixovanie s Poliakmi. Zvolili sme cestu v ľavo od sedla a výraznejším rebrom hore. Zdá sa, že to tadiaľ pôjde. Natiahli sme 200 m žilmonťáckych lán. V noci prišla víchrica so snežením. Ráno sme opustili tábor a išli do nižšieho tábora. Po dvoch dňoch sa cirkus s obnovovaním fixných lán musel zopakovať. Na druhé fixovanie sme šli s Petrom Hámorom, Sergejom Bogorolovom a Piotrom Pustelnikom ešte za noci, aby sme toho čo najviac stihli. Do neskorého poobedia sme natiahli 600 m lán. Silnejúca víchrica nás postupne podchladila natoľko, že sme v 6 600 m museli zostávajúci materiál zavesiť na ľadovcové skoby a po fixnom lane sa spustiť dole. V jednom úseku bolo lano medzi skobami tak napnuté, že nebolo možné zapnúť zlanovaciu osmu. Neostávalo mi iné, len sa lana pridržať a istiť sa čakanom. Stena bola ľadová, bez snehu a skoro kolmá. Pre istotu som sa karabínou zaistil na lano . Pri prekračovaní ľadového bloku sa so mnou celý ľadový blok odtrhol a ja som v momente letel vzduchom. Pod sebou skoro 500 m steny a žľaby končiace v puklinách nižšieho ľadovca . Okamžite som sa otočil ku ľadovej stene a pokúšal sa spomaliť pád brzdením čakanom. Bolo to márne. Do premrznutého ľadu sa čakan nedalo zaboriť. Uvedomil som si že som v životunebezpečnej situácii a teraz bude nasledovať niekoľko stometrový nekoordinovaný pád. Výsledok som si jasne uvedomoval. V tom so mnou prudko trhlo a hodilo ma do boku. Stal sa zázrak. Lano sa neroztrhlo aj keď malo len 7 mm, karabína sa neotvorila a ľadovcová skoba vydržala. Ostal som visieť na lane a snažil som sa predýchať. Podo mnou biela prázdnota a hlboko pod mojimi nohami čierne pásy puklín ľadovca. Hrozná predstava. Tak dnešný deň je mojim ďalším dňom narodenia. Do prvého tábora sme sa vrátili až za tmy. Na druhý deň skúšali šťastie ostatní, ale podarilo sa im len vyniesť fixné laná do pol výstupu a museli sa vrátiť späť. O dva dni sme boli v stene znova a do zotmenia sme dosiahli výšku 6 800 m. Vykopali sme plošinu pre malý dvoj miestny stan a natlačili sme sa tam traja. Na spanie nebolo ani pomyslenie. Problém bol ako tak dýchať a poukladať sa. Na dôvažok celú noc padali na nás snehové lavínky. Bolo nám jasné, že náš tábor na tomto mieste stáť nemôže, lebo skôr či neskôr, by tu mohlo niekoho pochovať. Celý dolámaní a nevyspaní sme ráno vyliezli zo stanu. Sergej s Petrom šli o 400 m nižšie vyniesť laná a ja som sa chytil kopať o ničo ďalej plošinu pre druhý stan. Plošinu som mal už skoro dokopanú, keď som si všimol, že asi 100 m nad našim táborom je výrazná puklina a nad ňou previsnutá ľadová stena, ktorá tvorí akoby prístrešok a chráni pred padajúcimi lavínkami. Miesto čakanu som použil lopatu a vyhrabal som sa hore. Naozaj o 100% bezpečnejšie miesto. Odhádzal som sneh koľko mi dych stačil a zliezol som do nižšieho tábora. Po chvíľke doliezol Peter so Sergejom. Peter sa pobalil a spustil sa po fixe do I. tábora. Nechcel znovu zažiť desivú noc a veľmi ho začali trápiť. Zažívacie problémy získané z predchádzajúcich expedícií na najvyššie hory kontinentov sveta. V noci na nás padlo niekoľko menších lavín. Nakoniec sme ostali oblečení a obutí, že vyskočíme zo stanu, keď sa na nás bude rútiť veľká lavína. Neprestávajúca neistota a čakanie. Do rána sme prebdeli a s prvými lúčmi slnka sme začali pripravovať veci na premiestnenie do vyššieho tábora. Nakoniec sme všetky veci presťahovali vyššie. Konečne kľudná noc vo výške 6 900 m. Ráno sme zišli dole. Cestou sme sa stretli s Poliakmi a Vladom Štrbom. Chrčal a kašlal. Už z pískania pľúc som zistil, že má pľúca spálené a hrozí mu pľúcny edém. Potvrdil mi, že ho pichá v pľúcach, ale už nemá síl sa vrátiť. Vraj prenocuje a ráno sa vráti do I. tábora. V noci sa počasie pokazilo a bolo treba opustiť horu. Zliezli sme do základného tábora a začali sa pripravovať na vrcholový útok. Po neodmysliteľnej hygiene a dobrej strave sme sa vrátili na kopec, ale už len šiesti. Poliak Pawel Jozefowič sa musel vrátiť do Poľska a Vlado Štrba musel ostať v základnom tábore. Zápal pľúc nevyliečil a nemohol sa vrátiť do výšok. Znova opravovanie fixných lán a zavalených táborov. Do II. tábora sa nasťahoval Piotr Pustelnik, Darek Zaluszky, Sergej Bogomolov a Peter Hámor. Postupne natiahli fixné laná do výšky 7 250 m. Ja s Aliošom Markačom zo Slovinska sme čakali v I. tábore, aby sme sa mohli pohnúť vyššie. Po dvoch dňoch sa prvá skupina rozhodla, že nebude stavať III. tábor, ale že o pol noci vyrazia na vrchol. My s Aliošom sme mali ráno vystúpiť do II. tábora a oddýchnuť si do pol noci. O pol noci druhého dňa sme mali vyraziť na vrchol aj my. Mal som obavy o reálnosť tohoto plánu. Zdolať 1 100 m prevýšenia v neznámom skalnom teréne s obtiažnosťou do piateho stupňa, doliezť na vrchol a ešte sa v ten deň aj vrátiť bolo veľmi nebezpečné a neisté.
Zaľahli sme asi o ôsmej večer. O pol desiatej som sa zobudil na hrmenie a sneženie. Vietor naberal na sile. Čím ďalej tým to bolo horšie. Do pol noci som bol niekoľkokrát zhadzovať sneh zo stanu. Horu nebolo vidno. Biela tma a prívaly snehu. Ráno prestalo snežiť, z hory padali lavíny jedna za druhou. Neskôr som konečne uvidel miesto II. tábora. O ôsmej sme sa cez vysielačku dozvedeli o desivej noci a že schádzajú dole. Na vrchol nie je možné ísť. S vypätím všetkých síl sa prebrodili k nám do I. tábora, kde sme sa k ním pridali aj my a po dvoch dňoch dorazili do základného tábora.
Hora sa oľadnila a viac sme ju medzi hustými monzúnovými mrakmi nevideli. Odchádzali sme spod Annapurny unavení, schudnutí. V dušiach kľud a v mysli výzva: „Snáď na budúce“.
|
|
